Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Pavel Brunovský – protagonista aktívneho stárnutia

Profesor Brunovský je vynikajúci slovenský matematik, známy i vo svete, kde je zaužívaný napríklad termín „Brunovsky canonical form“. Narodil sa v roku 1934 vo Viedni. Štúdium matematiky ukončil v roku 1958 na Prírodovedeckej fakulte UK,  dodnes pôsobí na sesterskej Fakulte matematiky, fyziky, matematiky a infomatiky UK. Najvyššiu vedeckú hodnosť, DrSc., získal už v roku 1978 a za profesora bol vymenovaný v r. 1991. Medzitým stihol byť hosťujúcim profesorom na Univerzite vo Florencii,  viackrát na Michiganskej štátnej univerzite i na univerzitách vo Viedni, Tokiu, Nice a v Paríži. Pri príležitosti jeho 70-ky usporiadali konferenciu v Lumini vo Francúzsku. V r. 2004 bol ocenený Pribinovým krížom III. triedy. Z hľadiska tohto rozhovoru je však možno ešte dôležitejšie, že Pavel Brunovský je trojnásobným majstrom Československa v orientačnom behu, bývalým majstrom Západoslovenského kraja v behu na lyžiach a akademickým majstrom Slovenska v štafete v tom istom športe. Čo je však na ňom asi najdôležitejšie je to, že rekreačne športuje dodnes, každodenne a zväčša v prírode. Jeho kondíciu i životný optimizmus mu môže závidieť nejeden tridsiatnik. V roku, ktorý je tomu venovaný, ho vnímame ako nasledovaniahodnú ukážku aktívneho stárnutia.

Otázky Mikuláš Huba:

Nedá sa nezačať témou detstva, tým, odkiaľ pochádzaš a ako si spomínaš na svoje prvé kontakty s prírodou, kto Ťa do nej uviedol a podobne.

Senica, odkiaľ pochádzam, bola obkolesená roľami, tak sme s otcom chodievali  vláčkom na železničnú zastávku pri tuneli pod  Bílú horú v Malých Karpatoch, odkiaľ je blízko na Záruby i do Smoleníc a kde vraj voľakedy pocestných zbíjal zbojník Rajnoha.

Ako to pokračovalo?

Od desiatich rokoch som už chodil do gymnázia v Bratislave.  Tu som sa aj ako 12 ročný - v roku 1947 - dostal do skautského oddielu Bratislava I. Dva roky, ktoré som v ňom až do jeho zrušenia  strávil, boli nielen rozhodujúce pre môj vzťah k prírode, ale veľmi ma ovplyvnili aj celkovo v mojich životných postojoch.

Nedávno si publikoval článok „Chvála značkárov“, kde si okrem iného pripomenul skutočnosť, že Slovensko patrí k pár krajinám sveta, kde sú skutočne systematicky značené turistické chodníky. Upozorňuješ tam aj na novodobé technické  možnosti, ale aj na riziká, ktoré tejto ušľachtilej aktivite hrozia. Mohol by si sa k tejto téme – vlastnej Krásam Slovenska – niekoľkými vetami vrátiť?

Chcel som hlavne povedať, že my si niekedy nevieme oceniť, čo doma máme. Nikde na svete okrem Slovenska, Česka a možno Poľska či juhovýchodného Nemecka nemajú tak dokonale prepracovanú a dlhodobo udržiavanú sieť turistických chodníkov. Máme ich údajne viac ako 40 000 kilometrov.  Dúfajme, že sa zatiaľ ojedinelé zatieranie značiek novými majiteľmi lesov v budúcnosti priveľmi nerozšíri.

Spomínaš tam aj konkrétne mená známe čitateľom Krás Slovenska, ale aj dnešným generáciám už asi nie veľmi známu  družinu Rysov skautského oddielu Bratislava I, ktorého si bol členom. Ako si sa tam dostal a ako ste trávili chvíle v prírode?

Bol  to tuším mamin nápad. Cez rok sme prakticky každý víkend išli niekam do prírody, niekedy aj na noc pod stan. Vyvrcholením bol prázdninový tábor: stihol som absolvovať dva. Naše vybavenie zväčša pochádzalo spred vojny, ktorú prečkalo uloženú v debnách u „oldíka“ zavného „Papech“, notára z Považskej Bystrice. Ten nám robil na táboroch kuchára a poradcu nášmu 20-ročnému (!) vedúcemu.

Stany boli zo spojených kosoštvorcových vojenských „cielt“ bez podlahy z výstroja armády. Nimi sme zastrešovali drevené „podsady“ z dosiek – krajiniek, ktoré nám najatý furman doviezol z miestnej píly. Spali sme na slamníkoch  zo slamy od miestnych gazdov, vylepšením bola rohož z lieskových prútov, ktoré sme v boji s neľútostným komármi narezali v dunajských lesoch.

Z táborov sme vyrážali na neikoľkodňové „puťáky“, napríklad na Roháče, kde sme sa stretli s poľskými harcermi, Papechovými kamarámi, ktorí na čierno prekročili hranice. My se potom zasa prespali na druhej strane hrebeňa v Koscieliskej doline. Dosť sme boli vystrašení, lebo sa vtedy povrávalo, že keď poľskí pohraničiari niekoho chytia, pošlú ho budovať Varšavu.

Po zákaze Skautingu po februári 1948 si sa „vrhol“ na orientačný beh...

Nie hneď, na prvých orienťákoch  sme boli až tri roky po zrušení Skautingu. Medzitým sme sa schádzali naďalej,  fixné tábory sme si nahradili „svojpomocnými“  puťákmi. Na jednom z nich sme peši prešli zo Strečna po Dedinky, na druhom sme na bicykloch obišli Čechy s Moravou a na ďalších iné časti Slovenska a Moravy.

Cez rok sme chodili do prírody ako predtým, program v podobe rozličných hier a  súťaží nám vymýšľal iba o rok straší radca družiny, ktorého izba v byte na Štúrovej nám bola aj náhradou klubovne. Až neskôr sme si uvedomili, aké to bolo riziko.  Jeho otec bol totiž  náčelníkom slovenského Skautingu a za to ho odsúdili na dlhé roky väzenia, z ktorých si veľkú časť odsedel. V obvinení stálo aj to, že z mladých skautov organizoval bojové skupiny proti ľudovodemokratickému režimu. Čo bránilo bdelej a ostražitej štátnej bezpečnosti, aby nás použili ako dôkaz? Azda iba to, že obžalobu mali dávno vypracovanú aj bez toho, a tak nás  nepotrebovali.

Orienťáky nám osud „privial“ práve včas, aby naše jadro udržli pokope ešte dlhé roky. A popri nich aj značkárina.

Beh, turistika, lyžovanie, cyklistika, plávanie, to všetko sú športové aktivity  súvisiace s prírodou, pri ktorých Ťa možno stretnúť takpovediac kdekoľvek a v ktoromkolvek čase.

Celkom už nie. Z behu som nejako stratil potešenie už dávnejšie, ale lyže, bicykel a plávanie v prírode ma stále držia. Od mojej poslednej účasti na Preteku generácií v behu na lyžiach v Dolanoch už zopár rokov ubehlo, ale občas ešte absolvujem  orientačný beh. Na bicykli  to už   nie sú nejaké veľké výkony. Radi chodíme na Achterl vínka do pivničiek k Neziderskému jazeru.  Ozaj, všimol si si, že pre bicyklistov predstavuje Bratislava svetový unikát? Ktoré iné mesto veľkosti Bratislavy sa môže pochváliť tým, že človek  príde v zeleni k mostu, prejde ho a ja v centre bez toho, že by musel prechádzať nechutnými priemyselnými predmestiami?

Orientačný šport a značkovanie ma za mladi zaviedli do miest, kam by som inak nezašiel, napríklad na Silickú planinu, či na Brdárku, do ktorej vtedy videla iba poľná cesta. Ešte teraz ma začne svrbieť,  keď si spomeniem na preteky  pod Vyšehradom v  dvojmetorvou pŕhľave.

V posledných rokoch si robievame poznávacie okruhy po Slovensku „podľa Kresánka“. Neskutočne úžasný gotický kostol v Štítniku som si pamätal ešte z čias značkovania, ale o rozpadajúcom sa architektonickom klenote gemerskej Ratkovej by som sa inak nedozvedel.  Cestou k východným hraniciam v Uliči sme sa pozhovárali so starostom z Osadného, zážitkom bolo rómske prvé prijímanie v drevenom kostolíku v Ladomírovej.

Ktorý ďalší  šport si v minulosti robil (prípadne dodnes robíš)?

Keď ja som bol vlastne na športy dosť drevo a snáď jediné čo som v sebe mal bola schopnosť zaťať sa. Preto keď sa mi nejakým zázrakom podarilo vyhrať na prasknutých švagrových lyžiach s remienkovým viazaním mestské kolo športových hier mládeže v behu na lyžiach, dal som sa do toho naplno. Napriek tomu, že sa mi vždy v najnevhodnejšom čase v Bratislave roztopil sneh.

Aký je vzťah Tvojich detí a vnúčat k aktivitám, ktoré s takým nadšením dodnes realizuješ? Idú v Tvojich šľapajách?

Na nejaké čundre  sme ich zopárkrát vzali, ale veľa ich nebolo. Sprvu boli na to malí a potom  zasa boli rodičia pre nich starí . Za voľným pokračovanie v ich generácii by sa mohli brať „Tatačundre“, pre otcov s deťmi. Mamy majú počas nich voľno. Bolo ich už tuším osem, účasť sa vyšplhala k stovke.Tohoročný v Tribečskom pohorí bol dokonca trojgeneračný, zúčastnil som sa totiž na ňom aj ja s označením „Dedko 1“ na tričku.

Nemusím Ti azda pripomínať, že sa synovia v osemdesiatych rokoch pridali k Vám - ochranárom, chodili s Vami zachraňovať kláštor v Marianke, na Brízgalky a Biele Vody, do Zaježovej, Vlkolínca a Osturne, na mlyn v Kvačianke, na senníky a salaše...  a sami organizovali tábory ľudových remesiel v Brdárke.

Obaja Tvoji synovia sú známi folkloristi. Dostali sa k tomu v rodine, alebo sa inšpirovali niekde inde?

My sme u nich hudobné nadanie nepobadali a tak sme ich do hudby ani netlačili, sú rýdzi samoukovia. Zlom s k ľudovke nastal až na svadbe staršieho na Kysuciach, na ktorej im učarovala ľudovka z Vadičova.

Je o Tebe známe, že okrem vynikajúcich výsledkov, ktorú dosahuješ vo svojej profesii a popri športových a iných koníčkoch si sa angažoval aj spoločensky – za zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt, proti nezmyselným stavbám a podobne. Ešte stále Ťa to drží, alebo si už rezignoval?

Po tých mnohých prehrách proti brutálnej sile peňazí ma  samozrejme obdobia rezignácie neobchádzajú. Ale celkom ma  nepohltili. Stále ma chytajú nálady do niečoho sa zastarieť. Zlosť vraj staršieho človeka udržuje vo forme.

Stále sa pohybuješ medzi mladými ľuďmi, takže zrejme Ti nebude robiť problém odpoveď na otázku, čím sa líši vzťah dnešných mladých  k prírode v porovnaní s tým, keď bola v takomto veku Tvoja generácia?

Mladí, s ktorými prichádzam do styku, mi prichodia mi rozhľadenenjší a sebavedomejší. Niečo ako anagažovaný ochranca prírody za mojej mladosti sotva existovalo. Ale za našej mladosti aspoň po horách nejazdili terénne štvorkolky a motorové skútre...

Do prírody sa asi zrejme chodí dnes viac, ale často len s cieľom podať športový výkon.

Predstavuješ pre mňa a mnohých iných živý dôkaz a  nádej, že aj v pomerne pokročilom veku sa dá žiť aktívne, zdravo a radostne. Máš na to nejaký recept, ktorý by si rád zdelil ostatným?

Nič osobitného s týmto cieľom nerobím.  Je to aj vec šťastia,  zatiaľ ma obchádzali zdravotné neduhy, ktoré by mi v tom bránili. To sa v mojom veku každú chvíľu môže zo dňa na deň zvrtnúť. Akurát sa snažím  robiť stále maximum toho, čo mi môj stav dovolí. Napríklad chodiť peši kam dôjdem, hoci mám zadarmo mestskú dopravu.  Navyše mám to šťastie, že v škole som neustále medzi mladými ľuďmi. Nechcem ani pomyslieť na to, ako by to bolo bez nich.

A napokon niečo na tému Krás Slovenska: myslíš si, že má v dnešných takzvane moderných, pretechnizovaných, uponáhľaných a „virtuálnych“ časoch vôbec zmysel vydávať takýto časopis?

O to  je čo za otázka? Ak sa nájdu ľudia, ktorých to napľňa a sú presvedčení o svojom poslaní, tak to majú robiť  a snažiť sa presadiť. Ale uznávam, že pri dnešnom prívale informácií to majú oveľa ťažšie ako voľakedy.

Vďaka za Tvoje odpovede.

Pozn.: Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v Krásach Slovenska 11-12/2012