Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Kultúrna krajina, kultúrne dedičstvo, zodpovednosť a my

Venované pamiatke Ing. Ivana Dejmala, veľkého bojovníka za zachovanie tradičného rázu kultúrnej krajiny.

[firstchapter:Krajina a jej hodnoty]
[chapters:200,right]

Vari každý obyvateľ Slovenska mi dá za pravdu, že sú miesta, ktoré sa mu vybavia ako prvé pri otázke, čo je to slovenská krajina.

Budú to takmer určite Tatry a podtatranská krajina, hoci okolo Pribyliny či Važca, Detva s maľovanými krížmi a typickými lazmi a políčkami, kopírujúcimi lávové prúdy, terchovsko-zázrivská krajina pod Rozsutcom, kraj medzi Chočom, Prašivou a Donovalmi, kam patrí aj Vlkolínec, Lúžna, Revúce i liptovské či oravské salaše, zčasti ešte dodnes rázovité obce na Horehroní pod Kráľovou hoľou, Liptovská Teplička..., Banská Štiavnica a Kremnica s okolím, Martin s národným cintorínom a pamiatkami z čias národného obrodenia, Spišský hrad s Podhradím, Žehrou, Kapitulou a Dreveníkom, či s neďalekou Levočou, možno Košice, Bardejov a východoslovenské drevené kostolíky, možno Krásna hôrka, Betliar a okolitá krajina Slovenského krasu, pár ďalších známych hradov: Strečno, Trenčín, Orava, Zvolen, Vršatec, Stará Ľubovňa, Kežmarok..., vinohradnícke mestá a obce na úpätí Malých Karpát, silueta Bratislavy - mesta nad veľkou riekou: hrad, kopce, vinohrady... A určite tiež Devín, Devínsky hrad nad sútokom Dunaja i Moravy a okolitá kultúrna krajina.

Sú to miesta, ktoré sú svedectvom našej histórie, súčasťou nášho povedomia, našej identity, našej duše. Navyše ich našim zmyslom a srdcu majstrovsky pretlmočili aj mnohí skvelí umelci. Zároveň je to však aj hodnota, ktorá prevyšuje len rýdzo národné, má význam aj nadnárodný, ako súčasť svetového kultúrneho dedičstva, či už zapísaného, alebo nezapísaného v zozname UNESCO.

Prečo si niektoré národy dokážu hodnoty svojej krajiny vážiť a niektoré nie?

Keď použijem, podľa mňa skvelý príklad Toskánska, kde sa v krajine patriacej medzi priemyselne najvyspelejšie na svete darí už dobrých päť storočí uchovať tradičný ráz kultúrnej krajiny, môžem byť zahriaknutý, že to je špeciálny prípad, výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo Podobne môžem pochodiť, keď bude argumentovať alpskými či škandinávskymi krajinami. Navyše, môže mi byť pripomenuté, že ani tam nie je všetko ideálne, alebo naopak, že sa to tam miestami s tou štylizáciou preháňa až tak, že to hraničí s gýčom. Podobne môžem pochodiť s mojim obľúbeným Holandskom, Provensálskom či s anglickým, waleským a škótskym vidiekom, kde krajina je dodnes priam hmatateľne presiaknutá históriou a tradíciami. Keď sa odvolám na archaický vidiek v ukrajinských Karpatoch, môže mi byť zasa povedané, že ich to ešte len čaká. Tak radšej zostanem doma – v strednej Európe a v regióne V4: Čechy, Morava, alebo hoci západné Maďarsko, či poľské Podhalie, všade sa dá nájsť kvantum pozitívnych príkladov. Dôležité je, že sú to nielen jednotlivosti, ale že je za tým cítiť systémový prístup: od legislatívy, cez dotačnú politiku, informačný systém až po výchovu a vzdelávanie.

Rozdielny prístup ku krajine sa začína v hlavách i v srdci.

V Českej republike sa už po viac rokov koná viacdenné sympózium s názvom Tvář naší zeme. Fantastické je, že jeho skutočnými garantmi sú také kultúrne a mienkotvorné osobnosti z radov súčasných či bývalých vrcholných politikov, ako sú, či boli: Václav Havel, Ivan Dejmal a Petr Pithart. A ešte fantastickejšie je to, čo tieto osobnosti vo svojich vystúpeniach hovoria, napríklad o tom, že zachovanie tváre českej krajiny by malo byť prvoradým strategickým cieľom Českej republiky, ešte dôležitejším, ako napr. členstvo v NATO.

Kedy sa v podobnej vrcholovej pozícii objaví niekto s podobnými názormi a podobnými hodnotovými preferenciami u nás?

U nás sme totiž zatiaľ svedkami niečoho úplne iného. U nás sme svedkami skôr programovej demontáže starostlivosti o krajinu. Príslušné zákony postupne zmäkčujeme, namiesto toho, aby sme ich sprísňovali. Asi preto, aby sme vzápätí mohli argumentovať (rozumej vyhovárať sa) na slabiny v legislatíve. Vymáhateľnosť práva je bezzubá a sankcie, pokiaľ sa ich aj výnimočne podarí uplatniť, symbolické. Kompetentných a čestných ľudí z riadiacich postov odvolávame a nahrádzame ich poslušnými vykonávateľmi vôle straníckych bossov a solventných, zdanlivo všemocných, investorov. Len čo sa objaví otázka zodpovednosti, na vine je okamžite niekto iný: horúci zemiak si medzi sebou prehadzuje parlament – vláda - mesto/obec – súdy – prokuratúra - investor. Pritom tých, ktorí to majú celé na svedomí, stále lepšie a lepšie platíme z našich daní. Výsledok je taký, že ich platíme za to, čo nerobia, ba neraz i za to, čo robia proti nám a proti krajine. A tak sa obdivuhodná kultúrna krajina vďaka nekultúrnosti mnohých našich predstaviteľov mení na krajinu nekultúrnu a krajinu nekultúrnosti.

Výsledok je ten, že prírodné a kultúrne hodnoty sú u nás ohrozené viac ako v časoch oboch svetových vojen a najviac od čias industrializácie a kolektivizácie poľnohospodárstva v 50. rokoch minulého storočia. Kultúrna krajina sa mení na stavenisko, zjazdovku, reklamnú plochu, kameňolom, skládku odpadu a podobne (v lepšom prípade na golfové ihrisko – oplotené a udržiavané pri živote chémiou).

Symbolmi doby, ktorými boli pred niekoľkými desaťročiami fabriky a kravíny, neskôr panelové sídliská, sa dnes stávajú mrakodrapy, beverly hils na slovenský spôsob a viladomy v najcennejších lokalitách (lepšie povedané na úkor najcennejších lokalít), nákupné a logistické centrá, aquacentrá, lyžiarske strediská často pochybnej úrovne, bilbordy, bigbordy a megabordy, predražené, betónom plytvajúce diaľnice, ostentatívne čerpadlá pohonných hmôt, parazitujúce na tých najkrajších lokalitách...

Na vine je aj verejnosť, občan, volič. Kým volí tak, ako volí, kým sa nepýta, čo sa to deje s jeho daňami, kým toleruje výhovorky a lži kompetentných, kým sa infantilne podieľa na orgiách konzumu, kým mu nevadí špina všade okolo nás, kým sa mlčky prizerá, ako mu jednotlivci kradnú spred nosa spoločný majetok nás a našich detí, kým nechráni hoci vlastným telom ohrozené hodnoty, dovtedy nemá právo na lepší osud, na kvalitnejší život, udržateľnejšie a harmonickejšie prostredie, ktorého súčasťou je aj zachovaná a udržiavaná kultúrna krajina.

[chapter:Chorý národ v chorej krajine]
[chapters:200,right]

Presne pred 20 rokmi napísal Vladimír Mináč v úvode k priekopníckej publikácii Historické štruktúry krajiny: „Sme chorý národ v chorej krajine“. Ubehli dve desaťročia, pribudla celá jedena generácia a diagnóza je rovnaká.

Výsledok?

Podtatranská krajina zadrôtovaná bezpočtom elektrických vedení, neraz nezmyselne a bezcitne preťatá diaľnicou a posiata stále väčšími, nevkusnejšími a arogantnejší bilbordami. Donedávna oázy kultúrnej krajiny v strede prírody, ako napríklad Donovaly, premenené na nevkusné sídlisko desaťpodlažných hotelov, okolie, ale neraz i centrá historických miest obetované bezduchým super a hypermarketom, podmalokarpatská krajina, meniaca sa na pribratislavskú, snobskú obytnú zónu a na sieť logistických centier, zatieňujúcich historické vinohradnícke mestá a dediny, obchodné, administratívne a iné budovy s často pochybným účelom a z polovice nevyužívané, na úkor parkov, historických prostredí, výhľadov a siluet. V Bratislave i iných mestách sa navyše stalo módou likvidovať nenahraditeľné objekty či komplexy industriálneho dedičstva ako na bežiacom páse. Nezdôvodnené manipulovanie s výmerou pamiatkových zón umožňuje investorom získavať vo vhodnom okamihu územné rozhodnutia či stavebné povolenia na stavby, ktoré by v pamiatkovej zóne stáť nemohli.

Celá tá hrôza vo vzdialenosti 100 metrov od hlavných ciest vynikne, keď cestujete inak stále ešte zaujímavou slovenskou krajinou za hmlistého dňa s viditeľnosťou tak práve do tých spomínaných sto metrov. Vtedy si uvedomíte, že krásne Slovensko je do značnej miery už len mýtus a fikcia vzdialená od ciest i od reality, pretože Vás bude sprevádzať nesúlad a neporiadok. O tom, že to nie je európsky štandard, sa ľahko presvedčíte, keď vykročíte zo Slovensko v smere na západ.

Za všetky aktuálne modelové príklady spomeniem aspoň Devín...

Nedávno vyslovil pár zaujímavých myšlienok na devínsku tému náš popredný architekt-urbanista-pamiatkár Igor Thurzo:

Slová a pojmy „obec“, „občan“ a „demokracia“ navzájom úzko súvisia. Preto vo svete obdivujeme doklady starého osídlenia – obce a mestá, vybudované ako diela „obecného urbanizmu“, spoločnej vôle generácií ich obyvateľov, občanov. Zároveň obranu takto spoločne vytvorených hodnôt považujeme za jedno zo základných demokratických občianskych práv.Ako je to dnes u nás? Príklad: tlak na nezmyselnú výstavbu sídliska niekoľkopodlažných bytových domov v susedstve staroslávneho Devína. Občianske iniciatívy, občania, miestni poslanci i starostka mestskej časti Devín sú proti. Výstavba je v rozpore s požiadavkami ochrany prírody aj kultúrneho dedičstva. Navyše, neúmerne zvyšuje tlak na limitovanú infraštruktúru obce. V publikácii „Kajinnoekologické podmienky rozvoja Bratislavy“, ktorú vypracovali vedci zo SAV, je dotknuté územie označené za nevhodné pre bytovú výstavbu. Navyše sa nachádza v ochrannom pásme Národnej kultúrnej pamiatky Devínsky hrad i v tesnom susedstve Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla. Občianska i komunálna iniciatíva sú v úplnom súlade s duchom Ústavy, znením zákonov i názormi odborníkov. Devín pritom reprezentuje vývoj minimálne 10 storočí európskej histórie a predstavuje národný symbol kľúčového významu“.

KoníkyPlánovaná výstavba na Devíne je zlo, ktoré však nepadlo z neba, ale stoja za ním konkrétni ľudia zoskupení v konkrétnych štruktúrach. Jedni z nich spôsobujú zlo svojou činnosťou, iní svojou nečinnosťou. Je to rukavica hodená štátu, prezidentovi, mestu i investorom. Žiada sa v tejto súvislosti niekoľko otázok, napríklad:

  • Akýže sú to podnikatelia, ktorí vodu (napríklad environmentálnu a sociálnu zodpovednosť) kážu a víno (parazitovanie na krajine a obyvateľoch) pijú?
  • Prečo si vo vzťahu k Devínu neplnia svoje povinnosti všetci tí, na činnosť ktorých sa skladáme my, občania a daňoví poplatníci?

Ale sú tu aj zásadnejšie otázky:

  • Aké je to demokracia, vláda občana a väčšiny, keď zištné záujmy jednotlivcov vládnu nad záujmami spoločnosti?
  • Aké hodnoty a akú víziu budúcnosti vyznáva štát a mesto, ktorí takéto správanie tolerujú, ba skryto i podporujú?

Čo treba na to, aby to bolo inak?

Zmeniť sa musí prakticky všetko a každý. A začať by mal každý od seba. Ale zodpovednosť je diferencovaná a rastie priamo úmerne s výškou postu, ktorý zastávame a významom funkcie, ktorú v tejto hre o prírodu, pamiatky, kultúrnu krajinu, ale aj o spravodlivosť, ľudské práva, demokraciu a budúcnosť plníme.

Čo sa týka nás, vedeckých pracovníkov, nemali by sme zabúdať, že sme zároveň občanmi. Občanmi, zodpovednosť ktorých je priamo úmerná našej informovanosti, nášmu vzdelaniu, nášmu poslaniu. To je, podľa mňa kategorický imperatív, s ktorým sme konfrontovaní. Jeho ignorovaním stráca veda i akákoľvek spoločenská činnosť podstatnú časť svojho zmyslu.

Čo to znamená konkrétne?

  • Neuzavrieť sa do sklenenej gule tzv. čistej vedy.
  • Nerezignovať na hodnotovo orientovaný prístup a pro-spoločenské pôsobenie.
  • Nemlčať a netváriť sa, že sa nás veci verejné netýkajú.
  • Ale v prvom rade a najmä: nedať sa skorumpovať a nepodporovať aktívne zlo.
  • Skrátka, nielen titulmi, počtom vedeckých projektov, karentovaných publikácií a citácií je vedec živý.

Literatúra:

  1. Mináč, V. (1988): Slovo na úvod. In.: Huba, M. (ed.): Historické štruktúry krajiny, MV SZOPK, Bratislava.
  2. Thurzo, I. (2008): Nejde len o Pezinok (SME, 9/2008)