Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Aféra Tatragate – spomienka na budúcnosť?

Premena Vysokých,  Západných a Nízkych Tatier na svetové olympijské centrum zimných športov nie je zámer nový. Neviem presne, kedy a v ktorej hlave sa zrodil, ale dobre si pamätám, ako ožil po majstrovstvách sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktoré sa konali v r. 1970 na Štrbskom Plese.

Výrazný útlm podobných ambícií nastal na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, kedy sa ochranárom zo SZOPK a odborníkom z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a Slovenskej akadémie vied podarilo presvedčiť dokonca i nie práve najosvietenejšiu vtedajšiu vládnucu garnitúru na Slovensku, že navrhovaná výstavba monštruózneho strediska cestovného ruchu (alternatívneho olympijského centra) rovno v strede dovtedy málo dotknutých Roháčov, by bola neodpustiteľným kultúrnym barbarstvom. Realizácia megalomanských zámerov sa zastavila „päť minúť po dvanástej“, keď sa celkom logicky a v súlade s nerešpektovanými prírodovedeckými prognózami zosunula stráň v oblasti novobudovanej zjazdovky v roháčskom Spálenom žľabe.

Stavať v Tatrách pod rôznymi zámienkami a pod rúškom výnimiek sa síce neprestalo, ale otvorení propagátori olympijskej a inej exploatácie Tatier prešli akoby do dočasnej „ilegality“, aby sa z nej vynorili paradoxne práve po nežnej revolúcii, kedy sa naopak začalo zdať, že zelenú konečne dostane zdecimovaná ochrana prírody a životného prostredia. Ich opovážlivosť zašla tak ďaleko, že vo svoj prospech neváhali zneužiť ani príležitostné výroky  prezidenta Václava Havla.

Liberalizáciu pomerov a našu porevolučnú eufóriu využil hneď po novembri 1989 americký Slovák menom Michal Sumichrast, ktorý vo svojej mladosti zvykol  lyžovať v Tatrách a po vojne emigroval. Pre náš príbeh je nemálo dôležité, že v tých Tatrách lyžoval spolu so svojím spolužiakom, neskôr známym slovenským fotografom a podnikateľom – Karolom Kállayom.

Po nežnej revolúcii sa pán Sumichrast verejne vyhlásil za záchrancu zruinovanej česko-slovenskej ekonomiky a 17. Januára 1990 sa nechal slávnostne vymenovať za čestného poradcu vlády SSR. Tým sa mu otvorili dvere do najtajnejších zákutí slovenskej ekonomiky, politiky i spoločenského života. Ako skúsený obchodník s informáciami rýchlo zistil (i vďaka účinnej pomoci starých a nových priateľov s podobne pozitívnym vzťahom k peniazom), kde sú slabé, ale i perspektívne miesta slovenského hospodárstva, s čím a s kým sa dá na Slovensku nádejne a výhodne obchodovať.

Čo má na Slovensku popri Bratislave, kúpeľoch a zachovaných zámkoch a kaštieľoch najvyššiu cenu  a kde sa s najmenším rizikom oddá podnikať? No predsa v Tatrách! Sen obchodníkov, generálov cestovného ruchu a zanietených urbanizátorov Tatier začína s príchodom pána Sumichrasta a jeho sľubov nadobúdať konkrétnejšie obrysy. Veď tam, kde sa spoja také podnikateľské kapacity, akými sú páni Sumichrastovci (senior aj junior), Kállay, Kováč, Lexa, Milko, Filkus a ďalší, tam sú všetky nedokonalé predpisy i netrénované a podvyživené kontrolné mechanizmy prikrátke.

V lete 1990 na realizáciu týchto zámerov vzniká americká akciová spoločnosť Tatra Mountains Corporation a uzaviera prvé oficiálne dohody s predstaviteľmi rezortu obchodu a cestovného ruchu SR, ktoré jej majú otvoriť dvere do našich národných parkov, umožniť im ich „vybudovanie“ a prednostne získať dosiaľ najlepšie prosperujúce hotelové, prípadne iné zariadenia v nich.  KEĎ POMOC, TAK POMOC, NECH TO STOJÍ ZA TO! A mená ctihodných Američanov na čele americkej firmy znejú podozrivo povedome: K. Sumichrast starší, M. Sumichrast mladší a Karol Kállay. Ide o to, urobiť z Tatier konečne americké rekreačné stredisko na svetovej úrovni, vybudovať nové, „ekologické“ hotely, parkoviská, lanovky v našich národných parkoch či na ich hraniciach, naučiť nás vyrábať umelý sneh a striekať ho z hydrantov rozosiatych po tatranských stráňach na posledné zvyšky chránenej reliktnej flóry a fauny. Dať tak zároveň prácu našim nezamestnaným, zaplaviť Slovensko miliónmi dolárov a popri tom vybudovať svetové olympijské centrum  v kombinácii s dokonalými golfovými ihriskami, ktoré nahradia dávno prekonané senníkové lúky medzi Pribylinou a Podbanským. Všetko to prizdobiť malebnými umelými jaskyňami priamo pri hoteloch, aby sa pán zahraničný obdivovateľ krás Slovenska nemusel unúvať do skutočnej jaskyne sto metrov nad cestou.

A že akýmsi nedopatrením ide o územie a ochranné pásmo najvýznamnejších slovenských národných parkov, kde podľa zákona má mať jednoznačnú prioritu ochrana prírody? Pre nás, Američanov, je aj to hračka. Aby o tom nebolo najmenších pochýb, treba, aby vybraní slovenskí predstavitelia videli na vlastné oči, ako sa cestovný ruch rozvíja v amerických národných parkoch.

A tak koncom septembra 1990 odlieta do USA na oficiálne pozvanie guvernéra štátu New Hampshire tzv. slovenská vládna delegácia (apropo, bez oficiálneho súhlasu slovenskej vlády) vo veľmi kurióznej zostave, pozostávajúcej po prvé z človeka (či ľudí?) s úplne presnou predstavou o tom, čo sa bude v tej Amerike diať, po druhé z ľudí, ktorí to vedia len čiastočne a po tretie z tých, ktorí sa o svojom členstve v delegácii dozvedeli tesne pred odletom a nevedia vôbec, do čoho idú (s výnimkou oficiálnej informácie, že ide o návštevu na pozvanie guvernéra s cieľom ukázať, ako sa v tomto relatívne malom a vidieckom novoanglickom štáte chráni životné prostredie a rozvíja cestovný ruch.)

Takzvanú vládnu delegáciu SR tvoria:

1 podpredseda vlády,

1 minister (financií),

3 námestníci ministra,

1 predseda mestského národného výboru (zhodou okolností z Mesta Vysoké Tatry),

1 poradca podpredsedu vlády pre neviem aké otázky,

1 poslanec Slovenskej národnej rady (zhodou okolností kandidoval za Stranu zelených),

1 tlmočníčka,

1 viceprezident americkej firmy Tatra Mountains Corporation a známy slovenský slobodný umelec a podnikateľ v jednej osobe.

 

Atmosféra počas pobytu je takmer rodinná. Nad každým krokom slovenskej delegácie bdie starostlivé oko guvernéra, miestnej priemyselno-podnikateľskej honorability a predstavenstva firmy Tatra Mountains Corporation. Slovenská delegácia opätuje starostlivosť početnými suvenírmi – od farebných monografií cez borovičku, slovenskú keramiku až po oštiepky. Človek raz nevie, kde sú hranice úprimnej náklonnosti, žoviálnosti a profesionálnej účelovosti.

Všeličo je tu zaujímavé a poučné. Sú tu i veci, napríklad hory a rieky, ktoré vzdialene pripomínajú Slovensko. Ale nemenej je toho, čo malo byť údajne rovnaké ako u nás, a pritom je to úplne iné.

Sľubované národné parky nie sú v skutočnosti národnými parkami iba národnými lesmi  (podobná kategória sú u nás lesy osobitného určenia).

Údajné newhampshirské Tatry sú niečo medzi Považským Inovcom, Javorinou a pohorím Vtáčnik.

Rekreačné strediská nie sú umiestnené akoby na našom Štrbskom Plese, ale akoby kdesi na mieste Ružomberku a ilúziu plesa vytvára zahradená bystrina.

Neleží to celé kdesi v odľahlej východnej Európe, ale neďaleko jednej z hlavných amerických kominikácií Sever – Juh.

Nejazdia sem náhodní cudzinci, ale solventní Američania, ako za prvými horami pri ceste z preľudneného a hory postrádajúceho atlantického pobrežia USA.

Tunajšie strediská netrpia exhalátmi z výfukov východoeurópskych áut. Súčasť tunajších áut tvorí povinný katalyzátor. Všetko, každý pohyb staviteľa, hoteliera, vlekára i turistu sa tu deje pod zdrvujúcim tlakom prísnych zákonov, nekompromisných ekonomických nástrojov a ekologické prehrešky netolerujúcich úradov, ochranárov, novinárov i celej verejnej mienky.

Zápas projektanta s tým všetkým a o optimalizáciu toho všetkého, nie je otázkou jednej formálnej pečiatky nášho preťaženého a pričasto ľahko skorumpovateľného úradníka, ale desaťročia opätovných pokusov, prerábania projektov, ústupkov, prispôsobovania sa a stopercentných záruk zo strany investora, dodávateľa i prevádzkovateľa. O koľko výhodnejšie je budovať na Slovensku, kde dosiaľ niet prakticky komu a čomu ustupovať – s výnimkou zopár podivínskych ochranárov a novinárov?

Nuž skrátka a dobre. Amerika je poučná, ale nič viac. Nie je to o nás a nedá sa to mechanicky a nekriticky kopírovať. A veci, ktorí im možno závidieť, sú všeličo iné, len nie hotely, parkoviská a lanovky.

Už sa zdá, že sa takto poučená delegácia vráti domov a tam bude každý jej účastník premýšľať, ako svoje poučenia a zážitky zužitkovať vo svojej práci. Aká to však naivita! Biznis má svoje železné pravidlá!  Pobudli ste u nás, videli ste, zažili ste a teraz, prosím, zaplaťte svojimi podpismi pod dokumenty, ktorými vyjadrujete vôľu premeniť hornaté Slovensko na Ameriku! Podpismi pod záväzok, že urobíte všetko pre to, aby túto radostnú premenu mohla realizovať práve renomovaná, už celé dva mesiace jestvujúca, firma Tatra Mountains Corporation, respektívne jej americko-slovenský nástupca Tatra Development Corporation.

Že väčšina účastníkov protestuje: „my sme sa tam išli učiť, a nie podpisovať, k niečomu sa zaväzovať“? Nuž veď hej, učiť! Ale či práve toto nie je tá najlepšia škola života? Že sa necítite byť kompetentní v mene vlády a v mene národa bez akéhokoľvej oficiálneho splnomocnenia podpisovať niečo, za čím je toľko záujmov a najmä celospoločenských hodnôt a národných symbolov, ako za máločím? Ale načo potom bola revolúcia, načo slobodné voľby? Národ vám dal predsa do rúk dôveru i výkonnú moc. Bola by slabosť to nevyužiť. Že sa nevyznáte do medzinárodného práva a obchodovania, a po anglicky napísanú zmluvu neviete ani poriadne preložiť? Prečo, preboha, toľko nedôvery k našim pozorným hostiteľom, ktorí nám chcú len a len pomôcť? Že sa niekto napriek tomu všetkého tvrdohlavo zdráha? Tak mu treba veľmi dôrazne, prípadne aj ultimatívne pripomenúť povinnosti člena vládnej delegácie.

Jedni podpísali, jeden nepodpísal a ide sa domov. Z časti v neistote a z časti v presvedčení, že sa to inak nedalo. Potom je mesiac ticho. A zrazu sa zjavia v Bratislave naši americkí obchodní partneri. Opäť tá rodinná idylka. A dolárovými putami poprepájaná rodinka sa úspešne rozrastá, adoptuje si nové, šikovné slovenské deti ...

A z ničoho nič vyplávajú na povrch kópie textov, zmlúv a doplnkov, ako aj texty zmlúv o zmenách týchto zmlúv – tentoraz v slovenskej reči – nie práve najdokonalejšie preložené z amerického originálu. A tie texty sú natoľko hanebné, že to až vyráža dych. Aby sme boli konkrétnejší: jedna strana sa jednostranne zaväzuje dávať, garantovať, poskytovať, preferovať, zastrešovať, všestranne napomáhať ... (zhodou okolností je to strana slovenská, hostiteľská, ktorá dávajúc hodnoty svojho územia, svojej krajiny, mala by si podľa logiky obchodných vzťahov podmienky naopak diktovať), pričom tá druhá strana sa „veľkoryso“ zaväzuje na to ostatné...

Šťastie v nešťastí je to, že kópie týchto predbežne podpísaných zmlúv s odkazmi na iné, už definitívne podpísané zmluvy sa rôznymi kanálmi dostanú do rúk  nielen zeleným poslancom, ale nezávisle od nich aj ekologickým novinárom a celá záležitosť sa začína dostávať pred tvár verejnosti rýchlejšie, ako druhá strana stihne zahladiť stopy a vymyslieť si inteligentné a vnútorne neprotirečivé vysvetlenie.

V tej chvíli sa začína rodiť nebývalá aféra, o ktorej je táto knižka.

 

Mikuláš Huba, Úvodné slovo k publikácii Tatragate, marec 1991