50 odtieňov sivej (infraštruktúry)

Prekonaná idea i prax znásilňovania prírody a krajiny z 50. rokov minulého storočia nám tu straší dodnes. Práve prebieha pripomienkovanie dokumentu, ktorý má na to vplyv.

Sny ochranárov z 80-tych rokov minulého storočia o zelenšom Slovensku sa postupne rozplývajú a veľké stavby socializmu či idea znásilňovania prírody a krajiny tu naďalej prežívajú. Bez ohľadu na to, že to so sebou prináša viac škody ako úžitku. Tak napríklad zámer Vodného diela (VD) Slatinka tu „straší“ už 62 rokov. Ako tvrdili a dodnes tvrdia jeho protagonisti, má slúžiť na akumuláciu vody pre priemysel a poľnohospodárstvo.

Nesie však na sebe pečať éry svojho vzniku: 50-tych rokov minulého storočia, kedy sa ešte viac ako dnes ignorovali negatívne vplyvy veľkých stavieb na prírodu a jej ekologickú rovnováhu, ale aj na osudy ľudí z lokalít, ktoré sa niekto „tam hore“ rozhodol zastavať a zaplaviť bez ohľadu na ich názor. Tento projekt, podobne ako „nehynúca idea“ VN Tichý Potok a niektoré ďalšie, patrí k symbolom prekonaného prístupu k ochrane a využívaniu vôd. Nepomáha ani to, že poznanie odvtedy pokročilo. S vodou sme sa naučili zaobchádzať hospodárnejšie. Vieme oveľa viac o nenahraditeľných ekosystémových službách, ktoré pre nás plní príroda i o následkoch zmeny klímy. Ako vedecké poznatky, tak aj praktické skúsenosti nás poučili o tom, že veľké priehrady v stredoeurópskom priestore majú viac negatívnych ako pozitívnych dopadov: na prírodu a krajinu, na ľudí a v konečnom dôsledku i na ekonomiku. Vo viacerých krajinách sa preto dnes už viac takýchto priehrad demontuje, ako stavia. A čo sa týka ochrany pred povodňami? Na jednej strane vyrúbeme lesy, rozorieme medze, vybetónujeme brehy riek, odtneme im bočné ramená a potom v zúfalstve začneme „čeliť“ povodniam betónovými korytami a brutálnymi priehradami. Pritom už dosť dlho nežijeme v komunistickom Československu, ale v členskom štáte EÚ, kde sme sa zaviazali dodržiavať Rámcovú smernicu o vode, Smernicu o biotopoch i ďalšie a uprednostňovať zelenú (teda prírode blízku) infraštruktúru pred sivou, betónovou.

Rieka Slatina, na ktorej chcú postaviť VD Slatinka, je prítok Hrona, z ktorého odoberá vodu kdekto. Európske i slovenské vodné právo však hovorí, že prioritou a nadradeným verejným záujmom má byť zachovanie ekologicky priaznivého prietoku v rieke a celkovo stavu vôd. Až to, čo v rieke tečie takpovediac navyše, sa dá prípadne odpredať potenciálnym odberateľom. V prípade Slatinky sme svedkami opačného postupu. Štátne orgány povolili nadmerné odbery vody z Hrona, napr. pre JE Mochovce, ktorá sa nachádza sto kilometrov od Slatinky. Teraz tí istí úradníci bedákajú, že elektráreň spotrebuje vodu z Hrona a nezostane jej dostatok pre ryby či brehové porasty. Ak by každý súkromný odberateľ platil za vodu z rieky reálne náklady, ktoré by zahŕňali ekosystémové služby, ktoré nám rieka poskytuje, míňalo by sa vody oveľa menej, bol by jej dostatok pre každého a o VD Slatinka či o podobných sporných projektoch by sme sa vôbec nemuseli baviť. Napokon, nie je náhoda, že VD Slatinka sa označuje za „verejnoprospešnú“ stavbu, aby sa mohla budovať z verejných (a pokiaľ možno európskych) zdrojov. Keby ju mal budovať súkromník za svoje, veľmi rýchlo by si to rozmyslel. Ktosi totiž vyrátal, že VD Slatinka by malo návratnosť 450 rokov, čo je niekoľkokrát viac, ako reálna životnosť takéhoto diela. Verejnoprospešné (aj podľa našej ústavy) sú naopak hodnoty prírody, ktoré by VD Slatinka pod sebou pochovalo.

Ale to nie je všetko. Hron má bezmála 300 km. V uplynulých rokoch bola táto rieka a od nej závislé ekosystémy prerušené a odprírodnené výstavbou viacerých priečnych hatí – tzv. malých (v skutočnosti neraz skôr veľkých) vodných elektrární (MVE), Vodnou nádržou Kozmálovce, ale aj haťami pre poľnohospodárske odbery. Na viacerých úsekoch bola rieka zregulovaná, či dokonca premiestnená, odrezali či zasypali jej bočné ramená, mokrade a pod. Ministerstvo životného prostredia, ktoré by malo prírodu a rieky chrániť, hovorí o výstavbe tzv. MVE v priemere na každých 5 – 6 km toku! Asi by sme toto ministerstvo mali premenovať!

A aká má byť v tom celom úloha VD Slatinka? Mala by vraj pomôcť regulovať prietok Hrona, ktorý sme negatívne ovplyvnili vyššie spomenutými zásahmi. Nepripomína Vám to známe ľudové „vyháňanie čerta diablom“? Alebo riešenie následkov, a nie príčin? Problémom nie sú v tomto prípade technické detaily, ale samotný projekt ako celok, lepšie povedané celá filozofia nášho uvažovania o riekach a to, ako sa táto pomýlená filozofia realizuje v praxi. V mimoriadne cennom údolí rieky Slatina má vzniknúť ďalšia veľká priehrada, vodu ktorej – zdá sa – nikto nepotrebuje. Svedčí o tom aj fakt, že žiaden potenciálny odberateľ dosiaľ nepotvrdil, že bude odoberať vodu z tejto priehrady a bude za ňu platiť. Na druhej miske váh je hodnotná príroda a zaujímavá krajina s vysokou rôznorodosťou, s výskytom viacerých chránených druhov, so 17 biotopmi národného či dokonca európskeho významu. Hrozí tu narušenie ekologickej stability toku, zatopenie celého sídla a jeho okolia a znehodnotenie rekreačného zázemia Zvolena. To všetko za cenu cca 150 miliónov eur, pričom návratnosť tejto investície, ako sme spomenuli vyššie, je úplne nereálna. V rámci „prípravy“ tohto diela už vyšlo nazmar viac ako desať miliónov eur! Viete si predstaviť, koľko užitočného by sa za také peniaze dalo urobiť, keby sa boli investovali do zelených opatrení či do malých decentralizovaných rezervoárov vody na miestach, kde je to naozaj potrebné?

Efektívne využívanie vody musí ísť ruka v ruke s uvedomením si zodpovednosti za budúce generácie. Takýto prístup je zakotvený v príslušných strategických dokumentoch EÚ, platných aj pre Slovensko, najmä v už spomínanej Rámcovej smernici o vode. Nemusíme objavovať objavené. Stačilo by dodržiavať to, k čomu sme sa prihlásili pri vstupe do EÚ, a najmä, riadiť sa zdravým rozumom, srdcom a citom. Mladá environmentalistka z Technickej univerzity vo Zvolene, Michaela Tkáčiková, nedávno vyhodnotila benefity, ktoré nám prináša Slatinka a okolitá krajina dnes a ktoré by priniesla po zaplavení priehradou. Alternatíva využívania krajiny bez vodného diela jej z tohto porovnania vyšla ako jednoznačne výhodnejšia.

Aktualizačný dôvetok:

Angažovanosť vedcov, mimovládok, aktívnych občanov i niektorých samospráv, rybárov, turistov, vodákov, známych mienkotvorných osobností a následne i Európskej komisie prinútila kompetentných aktualizovať príslušné dokumenty. Organizácie i občania môžu svoje pripomienky uplatniť do 7. novembra. Materiál je dostupný na: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2016/942

 

Mikuláš Huba (Geografický ústav SAV) a Martina Barancová Paulíková (Združenie Slatinka). Autor a autorka sú zakladajúci člen a členka Slovenského ochranárskeho snemu.

 

Článok, ktorý vyšiel v SME 3. 11. 2016 pod iným názvom a v trochu skrátenej podobe, uverejňujeme v plnom znení.

 

Zaradenie článku: